ThDr. Jozef Ligoš

Medzi najvýznamnejšie osobnosti duchovného života patril ThDr. Jozef Ligoš, spišský kapitulárny vikár, liturgista. Bol profesorom na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule.

Narodil sa 22.4.1914 v Chlebniciach, ako šieste dieťa zo siedmich súrodencov. Pochádzal z roľníckej rodiny. Po skončení základnej školy študoval na gymnáziu v Trstenej. Potom prestúpil na gymnázium v Levoči, kde úspešne v roku 1934 zmaturoval. Pri štúdiu ho podporovali rodičia a okrem toho si aj sám privyrábal doučovaním slabších žiakov.

Najdôstojnejším biskupom Jánom Vojtaššákom bol poslaný študovať na Teologickú fakultu do Olomouca, kde ju aj úspešne absolvoval. V roku 24.júna 1939 ho biskup Dr. Leopold Prečan vysvätil za diakona. Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Jána Vojaššáka v katedrále svätého Martina.

2. Júla 1939 po prvý krát pristúpil k Božiemu oltáru a slúžil primičnú svätú omšu. Uvádzateľom mu bol miestny pán farár Žákovič, kazateľom Jozef Mikuška, bratranec novokňaza, ktorý bol správcom farnosti vo Veselom. Za kaplána bol určený do Bijacoviec, na Spiši.

Dňa 20. decembra 1941 na Slovenskej univerzite v Bratislave prijal titul doktora teológie.

V roku 1942 zastával funkciu špirituála v spišskom kňazskom seminári, súčasne učil na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. V roku 1942 sa stal riaditeľom misijného diela Spišského biskupstva, a v roku 1943 prosynodálnym examinátorom. Bol členom mnohých komisií, napríklad diecéznej katechetickej komisie, komisie pre skúšanie laických katechétov. Počas obdobia blížiaceho sa frontu bol dňa 21. januára 1945 dišpenzovaný za výpomocného kaplána do farnosti Chlebnice.

10. mája 1945 bol odvolaný, aby nastúpil na svoje profesijné miesto do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Bol obetavým a húževnatým kňazom a tak sa stal spišským ordinárom. Ovládal tri svetové jazyky. Ako horlivého kňaza a vzdelaného ohlasovateľa Božieho slova ho po zrušení seminára preložili na faru v obci Veľké Borové, kde pôsobil v rokoch 1951-1968.

Neustále bol pod kontrolou ŠtB a vyčítali mu stretnutia s vlastnými rodinnými príslušníkmi. Jeho pastoračná činnosť bola pestrá a živá. Pracoval s deťmi, navštevoval chorých, krstil deti aj v osade Ráztoka. Taktiež v susednej dedinke Malé Borové s pomocou veriacich vybudoval nový kostolík a to prebudovaním starého domu, ktorý odkúpili od vysťahovalcov.

V roku 1968 sa so súhlasom svätej stolice stal spišským kapitulným vikárom a ordinárom biskupstva. V rokoch 1969-1972 bol výkonným predsedom Slovenskej liturgickej komisie. Venoval sa katechetike, homiletike a liturgike.

Bol horlivým mariánskym ctiteľom. Veľkú snahu venoval obrode kňazstva. V Spišskej Kapitule plánoval obnoviť kňazský seminár a venoval sa bohoslovcom. Vydal niekoľko náboženských a liturgických príručiek, v ktorých publikoval aj vlastnú poéziu, napríklad v dielku Ideme (1946). Ďalšie diela: 

• Pútnikom večnosti (kázne, 1047)
• Adoračná pobožnosť na sviatky mariánske(1948)
• Bohoslužba slova mimo svätej omše (1969)
• Príprava na sviatosť birmovania (1969)

Písal články do Katolíckych novín, ale len pod pseudonymom, lebo mu bolo zakázané písať verejne. Okrem toho publikoval príbehy, písal básne, poviedky a životopisy.

V roku 1970 bol uverejnený príbeh: Malý trpiteľ Milko. Mal hlboký zmysel pre spravodlivosť a sociálne otázky. Taktiež bol úprimný, duchovný, pokorný a každému chcel vyhovieť.

„Pracoval v tichosti, skromne, vytrvalo, nenápadne, citlivo a kultivovane, pritom však rozhodne, principiálne a zásadovo“

Jeho posledná vôľa bola: „Všetkým svojim duchovným dietkam, ktoré som kedy mal na starosti, ako i mojim oltárnym bratom, ktorým ako jeden z najnehodnejších som bol z nevysloviteľnej vôle Božej dočasným ordinárom, zverujem a zanechávam toto najväčšie bohatstvo. Vieru v nepremožiteľnú svätú Cirkev katolícku, ktorú ani brány pekelné nepremôžu, vieru vo víťazstvo presvätého kríža, vieru v preláskavú Matku Božiu“.

Zomrel náhlou, nečakanou a záhadnou smrťou. A to dňa 19. septembra 1973 v Levočskej nemocnici, pochovaný bol 24. septembra 1973 na cintoríne v Chlebniciach. Príčinou bolo údajné krvácanie do mozgu.

Po jeho smrti v roku 1976 sa veriaci rozhodli postaviť pomník. Bol vyrobený z travertínu z lomu Dreveníka. Projekt zhotovil Alexander Tryzuliak z Bratislavy. Pomník pozostáva z dvoch travertínov. Balvany boli privezené zo Spišskej Novej Vsi. Jeden menší balvan vážil 2300 kg a druhý vyšší 2000kg. Balvany sú postavené vedľa seba. Jeden kameň je vyšší a väčší, znázorňuje život duchovný. Menší balvan je ťažší a predstavuje život hmotný, preto je ťažší a tlačí človeka dolu, preto je aj nižší. Záujem žiť duchovným životom musí prevyšovať život materiálny. Medzi týmito postavenými kameňmi je štrbina v ktorej je vložený kríž z hliníka. Na ňom je pripevnené meno. Na pomníku nemá fotku, pretože jeho pamiatka je nezabudnuteľne zapísaná v ľudskej pamäti. Pomník bol postavený 6. novembra 1976 na miestnom cintoríne.